Obec Hvozdnica s katastrálnym územím s rozlohou 873,44 ha (z ktorej výmera lesnej pôdy tvorí 328, 04 ha, t.j 37, 56% lesnatosti) sa rozkladá v dolnej časti rozšírenej doliny potoka Štiavník ústiaceho do vodnej nádrže Mikšová. Mimo južnej pozície obce konfigurácia terénu (povrchu) je tvorená Podjavorínckou vrchovinou v rozsahu od 310 do 600 m n. v., pričom stred obce hraničí od severovýchodu smerom k juhu s integrovanými obcami mesta Bytče, a to s Malou Bytčou, Mikšovou a Beňovom. Vo východnej časti medzi chotármi Malá Bytča a Mikšová je vklinené územie obce Predmier. Od juhu smerom na západ obce susedí Hvozdnica s obcami Podvážie, Jasenica, Stupné a Brvnište. Severnú hranicu medzi katastrom Hvozdnice a Štiavnika určuje priebeh toku Višňovky a toku Dehatníka. Obce Hvozdnica a Štiavník urbanisticky už vytvoril súvislý celok.

 

 

Historické fakty

18. storočie

V súvislosti s odvádzaním daní sa v Trenčianskej stolici v druhom decéniu 18. storočia uskutočnili súpisy obyvateľstva platiaceho daň. Sú nepresné a nezachycujú všetku obrábanú pôdu ani v Hvozdnici. Prvý súpis sa hlási do roku 1718. Hvozdnica vtedy patrila do horného okresu Trenčianskej stolice (processus superior). Na čele dediny stál vtedy ešte aspoň podľa mena škultét Juraj Mojses. Bol najbohatším človekom v dedine, keďže užíval oráčiny s výsevom až na 20 bratislavských meríc (asi 5 hektárov). Obrábal tiež kopanice, na ktoré vysielal desať a pol merice. Nemal však lúky. Škultét (v orig. judex scultetus) hospodáril na celej usadlosti. Okrem neho je v súpise podchytených iba šesť sedliackych rodín. Šestinovú usadlosť mal od zemepána prenajatú Ondrej Panáč (Panacs). Pridali sa k nej role s výsevom iba na tri mesiace a lúky na štvrtinu kosca. Bol to najchudobnejší sedliak vo Hvozdnici. Štvrtinová urbárska usadlosť bola v úžitku Martina Holčeka. V extraviláne vysielal štyri merice na roliach a štyri merice na kopaniciach. Aj lúk mal málo, iba na štvrtinu kosca, čo nemohlo stačiť na prezimovanie dobytka. Tretinovým sedliakom bol Juraj Lata. K jeho usadlosti pripadli polia s výsevom na päť a pol merice, kopanice a lúky neužíval. V dedine hospodárili tiež dvaja sedliaci, ktorí sedeli na dvoch tretinách. Hoci užívali usadlosť rovnakej kvality, nemali tú istú výmeru pozemkov. Martin Lomoš mal k dispozicii role s výsevom na 8 meríc.

17. storočie

Bystrický majetok spravovali Balašovci aj v 17. storčí, došlo však ku komplikáciám, pretože niektorí členovia rodu sa zaplietli do protihabsburských akcií, za čo im skonfiškovali ich podiely. Majer v Štiavniku patril Sapáriovcom a občas na ňom robotovali i Hvozdničania.
Obyvatelia Hvozdnice nikdy neboli plnoprávnymi majiteľmi pôdy, ktorú obrábali, boli len jej užívateľmi, pravda, v praktickom živote dedične. Mali však vlastnícke právo na dom, hospodárske objekty a hnuteľný majetok. Patrilo im zariadenie domu, hospodárske náradie, dobytok, úroda poľnohospodárskych plodín, čo všetko mohli slobodne predať.

V 17. storočí sídlilo na škultétskych usadlostiach vo Hvozdnici viacero rodín, ktoré už nemali spoločného predka. Škultéti boli síce už poddanými, ale vďaka svojmu staršiemu privilegovanému postaveniu používali zvyšky právnych výhod. Mlynárom v dedine bol v druhej polovici 17. storočia Martin Hatňanský.

 

16. storočie

Na začiatku 16. storočia zachvátila Uhorsko veľká spoločenská a ekonomická kríza, ktorá napokon prerástla do mohutnej vlny cirkevno-náboženskej reformácie. Verböczi v povestnom zákonníku presadil viacero zákonov proti poddanému ľudu, čo sa odrazilo tiež v dedinách na považskobystrickom panstve.

Pred rokom 1525, azda ešte na začiatku 16. storočia, život v Hvozdnici riadil škultét Peter. Jeho syn Krištof potvrdil 11. októbra 1525 pred Turčianskym konventom, že predal za 150 zlatých Michalovi Podmanickému a jeho synom Jánovi, Rafelovi, Burianovi a Ladislavovi majetky prislúchajúce k škultécii v Hvozdnici. Podstatu majetkov tvorila kúria s poddaným Jánom a píla. Škultétska rodina možno získala zemianstvo, jej príbytok je označený ako kúria. Škultét Krištof mal brata Mikuláša a sy¬nov Juraja, Ladislava, Mikuláša, Jána a Leonarda, ktorí žili v dedine.

Súpisy majetkov Podmanickovcov a daňové konskripcie Trenčianskej stolice od roku 1540 poukazujú na to, že zaľudnenosť na bystrickom panstve postupne vzrastala, i keď výkyvy tu boli. V Hvozdnici sú v daňovom súpise z roku 1540 podchytené dve porty, t. j. daňové jednotky. Jednu portu tvorili v tomto období štyri sedliacke hospodár¬stva, alebo niekoľko želiarskych gazdovstiev. Na porovnanie možno uviesť, že v susednom Štiavniku zdanili tri porty.

Daňový súpis z roku 1546 je trochu podrobnejší. Počet port v Hvozdnici oproti predchádzajúcim rokom klesol. Zostala jedna celá a jedna polovičná porta, možno v dôsledku bojov alebo živelnej pohromy. V Štiavniku roku 1545 vyhorelo niekoľko sedliackych usadlostí. Táto konskripcia vykazuje v Hvozdnici jednu opustenú usadlosť a vyslovene sa v nej hovorí o chudobných obyvateľoch. Na druhej strane však v dedine žili aj slobodní sedliaci (libertini), ktorí sa do určitej miery vymanili z feudálnej závislosti. Evidované sú tri takéto rodiny.
O Hvozdnici máme skúpe údaje aj v dikálnom súpise Trenčianskej stolice z 24. júna 1549. Počet port sa nezmenil, zostali dve, ale pribudol panský želiar a najmä majer, o ktorom neboli v predchádzajúcich rokoch správy.

Ďalší súpis majetkov Podmanickovcov sa hlási do 12. augusta 1550. Pri súpise majetkov Podmanickovcov v Trenčianskej stolici a pri popise bystrického majetku okolo 24. apríla 1552 sa uvádza, že v Hvozdnici boli pôvodne dve porty. Richtár však pod prísahou potvrdil, že roku 1552 zostala iba jedna.

Posledný portálny súpis v Trenčianskej stolici pred vymretím Podmanickovcov sa uskutočnil okolo 29. septembra 1555. Je pozoruhodný tým, že uvádza polovičné a štvrtinové sedliacke hospodárstva ako aj celkový počet port, ktorých bolo v dedine už sedem. Zaľudnenosť vzrástla. Súpis spomína richtára, päť panských želiarov a dva opustené domy.

Začiatkom druhej polovice 16. storočia Hvozd¬nica patrila medzi stredne veľké dediny na Bytčiansku. Podľa urbára z roku 1559 v dedine bolo desať sedliackych usadlostí, na ktorých hospodárili Adam Redely, Ján Mikloš (Myklos), Matej Hrebný, Mikuláš Holček, Križan (Krysan), Matej Lietavský (Lethawsky), Ladislav Skotný (Skothny), Mikuláš Matúš (Matthws), Matej Novosad (Nowozad) a Ján Nižný (Nysny). Škultét, ktorý býva v urbároch uvedený zvyčajne na prvom mieste, nie je vôbec zaznačený. Urbár z roku 1559 registruje všetky základné druhy feudálnej renty. V rámci urbárskych povinností Hvozdničania odvádzali zemepánovi peňažné dávky. Každá sedliacka usadlosť bola zaťažená poplatkom 65 denárov, ktorý sa vyberal na dve splátky, a to na Juraja a na Michala.

Podstatou naturálnych dávok bolo odovzdávame rozličných druhov obilnín. Každý sedliak dával zemepánovi pol lukna pšenice, jačmeňa a ovsa. Lukno malo v tých časoch obsah asi 106 litrov. Na Popolcovú stredu poskytovali spoločne jeden korec hrachu (asi 25 1) a korec konopného semena. Urbár takto podáva obraz o pestovaní jednotlivých druhov poľnohospodárskych plodín v hvozdnickom chotári v polovici 16. storočia. Samozrejme, dorábali sa tiež iné plodiny, ktoré neboli predmetom naturálnych dávok.

Hvozdnickí sedliaci okolo Veľkej noci zásobovali panstvo vajcami v počte 60 kusov. Boli povinní odovzdať štyri kusy kravského syra. Na Michala zemepán bral jednu kravu a na Božie narodenie vykŕmenú ošípanú.

Sedliaci z Hvozdnice vykonávali všetky druhy poľnohospodárskych prác na panskej pôde. Orali, siali, žali obilie, kosili lúky a odvážali senoKaždý hvozdnický sedliak dvakrát ročne chystal dva vozy dreva a bol povinný ich doviezť najčastejšie k bystrickému hradu. Okrem toho odovzdával zemepánovi ročne 10 trámov. Drevo musel vyrúbať, spracovať a dopraviť k brehom Váhu. Z urbára sa zračí, že niektorí sedliaci si privyrábali stínaním a spracovaním dreva. V takomto prípade museli dať zemepánovi až 400 kusov otesaného alebo stavebného dreva. Bola to neobyčajne vysoká dávka.

Istou ekonomickou silou v Hvozdnici boli želiari s domom. Niektorí okrem poľnohospodárskej činnosti sa mohli venovať doplnkovému zamestnaniu. V roku 1559 tu býval Ján Novosad, Juraj Križan, Ladislav Novosad, Peter Švec (Swecz) a Ján Lomoš. O ich zaviazanostiach sa v urbári nič nehovorí. Na konci urbára sú uvedení podželiari (inquilini domos non habentes), ktorí nemali ani vlastný príbytok. Zvyčajne žili v prenájme u sedliakov. Boli to vlastne bezzemkovia. V dedine bývali štyri takéto rodiny. Na ich čele stáli Ladislav Lietavský, Michal Matúš, Martin Novosad a Martin Križan. V druhej polovici 16. storočia bystrický majetok prešiel do rúk Balašovcov.

Koncom 16. storočia Hvozdnica patrila medzi stredne veľké obce. V roku 1598 tu bolo zdanených 20 domov.

15. storočie

V 15. storočí síce pribúda konkrétnych informácií o považskobystrickom panstve, predsa však je veľmi ťažké načrtnúť' obraz o starej dedine a o živote ľudí. Na začiatku 15. storočia sa na hrade a panstve usídlil Ctibor z Beckova a jeho syn, krtorí boli vtedy zemepánmi i Hvozdnice.
Život obyvateľstva na celom Slovensku ovplyvnili v 15. storočí vojnové udalosti. Zasiahli tiež do života dedinských obyvateľov. Vývoj v poľnohospodárstve sa však nezastavil. Hvozdnica, ktorá žila na zákupnom práve, si v 15. storočí udržala niektoré výdobytky z predchádzajúceho obdobia a ešte tu nedošlo k celkovému úpadku právnej hodnosti škultéta.

S dvoma škultétmi Hvozdnice sa stretávame roku 1417. V tomto roku zavraždili pri Bytči neďaleko Váhu istého Kolomana Podmaskyna. Ako svedkovia figurujú vo vyšetrovaní richtári z Hlbokého a Predmiera, ale aj Ján Mosancz a jeho brat Martin z Hvozdnice (... nec non Johannes Mosancz et Martinus Mossancz, frater suus de Hossnycz ).

Škultét Peter z Hvozdnice (Petrus de Hwoznycz) sa uvádza v listine Turčianskeho konventu z 20. júla 1498 v súvislosti s príspevkom 10 zlatých na Kostol Panny Márie v Považskej Bystrici. Z listiny sa javí, že ešte aj koncom 15. storočia dedina žila v podstate na zákupnom práve. Aj Hvozdnicu však mohli postihovať' snahy bystrického panstva o zavádzanie mimoriadnych robôt. Dedina prekonávala podobný vývoj ako väčšina sídlisk. Poľnohospodárstvo bolo stále základnou formou výroby. Základom prosperity sedliackeho hospodárstva bol dobytok. Obyvateľov ovplyvňovali predovšetkým každodenné starosti o živobytie. Osudy dediny pritom determinovali jednotliví majitelia považskobystrického panstva.

V roku 1439 patrilo k hradnému panstvu mestečko Považská Bystrica a 16 dedín, medzi nimi Hvozdnica, podobne ako v roku 1459. Ladislav Podmanický bol prívržencom Huňadyovcov. Kráľ Matej Korvín odmenil jeho služby tým, že mu listinou z 15. marca 1458 daroval bystrický hrad aj s panstvom. V donačnej listine sa spomína, že Huňadyovci dlžili Ladislavovi Podmanickému 12 tisíc zlatých. Medzi darovanými dedinami sa uvádza Hvozdnica (Hwaznicze). Nitrianska kapitula 26. mája 1458 potvrdila, že Ladislav Podmanický bol na základe spomínanej Matejovej listiny uvedený do držby bystrických majetkov. V dokumente sa dedina uvádza ako Hwoznycze a Hwoznicze. Aj v súpise majetkov Podmanickovcov z roku 1471 je Hvozdnica uvedená ako poddanská dedina bystrického hradu. Podmanickovci tu hospodárili sto rokov a vojenskou silou ovládali značnú časť okolia. Ich moc kulminovala okolo roku 1540, čo dokazujú súpisy im patriaceho majetku.

14. storočie

Priame údaje o Hvozdnici a o vlastníckych pomeroch po roku 1250 chýbajú, z neskorších listín však možno usudzovať', že majetok zmenil vlastníkov. Od polovice 14. storočia Hvozdnica trvale patrila k považskobystrickému hradnému panstvu. Hrad je písomne doložený z roku 1316, pravda, isto jestvoval už pred týmto dátumom. Hrad ako kráľovský či šľachtický majetok musel mat' hospodárske zázemie, ktoré tvorili výrobné strediská najmä poľnohospodárskeho charakteru. Príslušnosť' Hvozdnice k bystrickému panstvu sa písomne po prvý raz spomína roku 1383.

O ďalších osudoch dediny dlho nemáme správ. Keď sa stala majetkom bystrického panstva, prešla niekedy v 14. storočí na žilinské právo. Jeho podstatou bolo dedičné richtárstvo (soltýs, skultét, fojt, advokát) a dedičná držba pôdy lokátorom a všetkými obyvateľmi dediny. Feudáli na severozápadnom Slovensku sa zaslúžili o stredovekú kolonizáciu. Bola zákonitým prejavom rozvíjajúceho sa feudálneho, spoločenského poriadku. Prejavil sa aj rastúci hlad po pôde a obyvateľstvo sa vrhlo na zvyšné plochy málo kultivovanej alebo nekultivovanej pôdy. Väčšinou sa na osídľovaní zúčastňovalo domáce obyvateľstvo. Na žilinskom práve boli doosídlené viaceré staršie dediny v okolí Bytče. Podrobný proces prechodu na modifikované žilinské právo vo Hvozdnici nepoznáme a nezachovala sa ani škultétska listina alebo zmluva, ktorá by ho upravovala. Je možné aj to, že dedina bola doosídlená na základe ústnej dohody medzi zemepánom, škultétom a osadníkmi. Škultétska rodina, ktorá so spoločníkmi doosídlila Hvozdnicu v 14. storocí, pri jala priezvisko odvodené od názvu dediny.

Práva a povinnosti škultétov boli na celom severozápadnom Slovensku v podstate rovnaké. Medzi výsady škultétov patrilo právo zriadiť' mlyn, jatku, kováčsku a obuvnícku dielnu, ako aj pekáreň. Niektorá z prevádzok isto fungovala aj vo Hvozdnici. K škultécii patril i slobodný, od daní oslobodený lán. Musel to byt' taký kus zeme, ktorý zabezpečoval výživu pre celú rodinu. Najvýznamnejšou, i ked' dočasnou slobodou v doosídlenej obci, bolo oslobodenie od tiarch na niekoľko rokov. Doosídlená Hvozdnica a pôda zostali vo vlastníctve považskobystrického panstva, ktoré za jej užívanie po uplynutí stanovenej lehoty inkasovalo feudálnu rentu. Koncom 14. storočia bol majiteľom hradu a priľahlého panstva Sudivoj z Ostrorohu, haličský palatín. Aj jeho zásluhou sa dcéra uhorského kráľa Ľudovíta Hedviga roku 1383 vydala a stala sa poľskou kráľovnou. Práve v tomto roku sa Hvozdnica po prvý raz spomína ako majetok považskobystrického panstva.

13. storočie

Prvá písomná správa o Hvozdnici sa hlási do roku 1250. Dozvedáme sa z nej, že keď bán Filip mal po tatárskom vpáde v rokoch 1241-1242 tak spustošené všetky svoje majetky, že „si nemal kam skloniť' hlavu“ udelil mu panovník Belo IV. majetok na zemiach Hvozdnica a Bytča. Toto darovanie možno datovať' do druhej polovice roku 1242, keď' Tatári opustili Uhorsko, alebo do roku 1243. Dedina sa v listine spomína ako Hoznucha. A tak Hvozdnica v roku 1250 prvý raz vystúpila zo svojej anonymity na javisko dejín. Názov majetku Hvozdnica je čisto slovensky už aj preto, že v okolí nevzniklo nijaké maďarské sídlisko. Pôvodné názvy dedín na Bytčiansku korenia v slovenčine. Označenie terra (zem) v listine z roku 1250 v sebe zahrnovalo osídlenú zem a vlastne potvrdzuje existenciu sídlištnej jednotky.

Bán Filip, dosť vysoko postavená osoba, je prvým po mene známym a listinne doloženým obyvateľom Hvozdnice pred rokom 1250. Trvale však pravdepodobne v dedine nežil, keďže sa zúčastňoval na strane uhorského kráľa bojov proti Tatárom a Rusom. Počas jeho neprítomnosti tu mohla aspoň dočasne bývať' jeho manželka a synovia, prípadne iní členovia rodiny. Hvozdnický majetok prešiel na bánových synov Štefana a Mikuláša, čo potvrdil Belo IV. práve roku 1250, pravda, s výslovnou doložkou, že ak by chceli v budúcnosti Hvozdnicu predať', môžu tak urobiť' len so súhlasom kráľa.

V 13. storočí Hvozdnica, do ktorej patril i chotár neskoršieho Štiavnika, hraničila na juhozápade s pôvodným územím Bytče. V donačnej listine z roku 1250 sa však nič nehovorí o ohraničení darovaných majetkov, takže nevieme, či šlo o darovanie veľkých chotárov, alebo len ich vtedy kultivovaných časti. Územie Hvozdnice zahrnovalo vtedy v sebe celú dnešnú Štiavničkú dolinu až po moravské hranice.